Dvadsiateho piateho marca 1942 takmer tisíc mladých nevydatých židovských žien a dievčat nastúpilo v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na „prácu“, lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov. Realita však bola celkom iná – poslali ich rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť. Vláda slovenského štátu zaplatila Nemcom 500 ríšskych mariek za každého takto „vysídleného“ Žida alebo Židovku. Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko. O prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu sa vie len málo, ale tieto skutočnosti sú ešte aj dnes veľmi dôležité. V dobytčiakoch sa netlačili partizáni ani vojnoví zajatci, muži v ňom totiž vôbec neboli. Len necelá tisícka mladých dievčat a žien, ktoré slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť. Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy. Heather Dune Macadam, uznávaná autorka z USA, odkrýva ich tragické príbehy založené na rozhovoroch s preživšími, na konzultáciách s historikmi, očitými svedkami a na rozhovoroch s príbuznými prvých žien deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu. Jej kniha je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien.
